...miesto pre diskusiu budúcnosti ideí klasického liberalizmu a libertarianizmu.

 

 

 

 

 

Hans-Hermann Hoppe

Monštrum demokracie

Teória je nepostrádateľná pre správnu interpretáciu histórie. História, ako následnosť udalostí, nastávajúcich v čase, je "slepá". Neodhaluje nič o dôvodoch a dôsledkoch. Môžeme sa dohodnúť, napríklad, že feudálna Európa bola chudobná, že monarchická Európa bola bohatá a že demokratická Európa je ešte bohatšia, alebo že Amerika v 19.storočí so svojimi nízkymi daňami a málo reguláciami bola chudobná a dnešná Amerika so svojimi vysokými daňami a mnohými reguláciami je bohatá.
Bola však Európa chudobná kvôli feudalizmu a stala sa bohatou kvôli monarchiám a demokracii? Alebo sa stala Európa bohatou napriek monarchiám a demokracii? Alebo sú tieto fenomény celkom nezávislé? Podobné otázky sa môžeme spýtať o prosperite Ameriky. Každá sekvencia empirických udalostí je kompatibilná s akýmkoľvek počtom rivalizujúcich, navzájom nekompatibilných interpretácií. Historici nemôžu zodpovedať takéto otázky a ani sebeväčšia manipulácia so štatistickými údajmi na tom nič nezmení.
Aby sme sa mohli rozhodnúť medzi takýmito nekompatibilnými interpretáciami, potrebujeme teóriu. Teóriou rozumiem tvrdenie, ktorej pravdivosť nebude závisieť od ďalších skúseností ale môže byť stanovená a priori. To neznamená, že sa celkom zaobídeme bez skúseností pri založení takéhoto tvrdenia. Znamená to však, že aj keď skúsenosti sú nevyhnutné, teoretické pohľady logicky presahujú špecifickú historickú skúsenosť.
Teoretické tvrdenia sú o potrebných faktoch a vzťahoch a, vďaka implikácii, o nemožnostiach. Historická skúsenosť môže teda ilustrovať teóriu, avšak nemôže založiť teorému, ani ju vyvrátiť.
Ekonomická a politická teória, najmä v rakúskom prevedení, je pokladom medzi takýmito tvrdeniami. Napríklad: väčšie množstvo prospechu sa uprednostní na úkor menšieho množstva takého istého prospechu; výroba musí predchádzať spotrebe; čo sa skonzumuje teraz, nemôže byť skonzumované znovu v budúcnosti; ceny fixované pod trhom určenú cenu vedú k trvalému nedostatku; bez súkromného vlastníctva v sprostredkovaní výroby, nemôžu byť žiadne sprostredkovateľské ceny, a bez sprostredkovateľských cien je účtovanie hodnôt nemožné; zvýšenie množstva papierových peňazí nemôže viesť k zvýšeniu celkového spoločenského bohatstva, môže viesť jedine k redistribúcii jestvujúceho bohatstva; monopol (nemožnosť slobodného vstupu na trh) vedie k zvýšeniu cien a k nižšej kvalite produktov než súťaž; žiadna komodita alebo jej časť nemôže byť výhradne vlastnená viac než jednou stranou naraz; demokracia (vláda väčšiny) a súkromné vlastníctvo sú nekompatibilné.
Teória nie je náhradou za históriu. Na druhej strane, bez pevného uchopenia teórie, sú vážne chyby pri vyhodnocovaní historických dát nevyhnutné. Napríklad vynikajúci historik Carroll Quigley tvrdí, že vynájdenie čiastočného rezervného bankovníctva bolo hlavným dôvodom nevídaného nárastu bohatstva súvisiaceho s priemyselnou revolúciou, zatiaľ čo nespočetní historici dávajú ekonomickú mizériu sovietskeho socializmu do súvislosti s nedostatkom demokracie.
Z teoretického hľadiska musia byť takéto interpretácie odmietnuté. Zvýšenie množstva papierových peňazí nemôže viesť k väčšej prosperite, len k redistribúcii bohatstva. Rozmach bohatstva počas priemyselnej revolúcie nastal napriek čiastočnému rezervnému bankovníctvu. Podobne, ekonomická mizéria socializmu nejestvuje z dôvodu nedostatku demokracie. Naopak, jestvuje, lebo je nedostatok súkromného vlastníctva v sprostredkovaní výroby.
"Prevzatá história" je plná takýchto mylných interpretácií. Teória nám dovoľuje vyhlásiť isté historické náhľady ako nemožné alebo nekompatibilné s povahou vecí. Rovnako nám dovoľuje udržať isté iné historické možnosti, aj keď doteraz neboli vyskúšané.
Mojá nová kniha používa ekonomickú a politickú teóriu na revizionistickú rekonštrukciu modernej západnej histórie. Pokrýva vzrast absolútnych monarchických štátov z bezštátia feudálnych poriadkov a transformáciu západného sveta z monarchického na demokratický, počnúc francúzskou revolúciou a v podstate ukončenú 1.svetovou vojnou, a vzrast Spojených štátov až na úroveň "univerzálnej ríše".
Neokonzervatívni spisovatelia ako Francis Fukuyama interpretujú tento vývoj ako civilizačný pokrok a predpovedajú príchod "konca histórie" s triumfom západnej sociálnej demokracie a jej globalizácie. Democracy: The God that Failed je mojim pokusom podať odlišné vysvetlenie, definovať a vyjadriť alternatívny libertariánsky pohľad, ktorý berie súkromné vlastníctvo vážne.

TRI VEĽKÉ MÝTY
Moja teoretická interpretácia zahŕňa rozbitie troch historických mýtov. Prvý a najzákladnejší je mýtus, že štáty vyvstali z predošlého bezštátia a že ich vznik podnietil ekonomický a civilizačný pokrok. V skutočnosti teória hovorí, že akýkoľvek pokrok musel nastať napriek, a nie kvôli, inštitúcii štátu.
Štát je konvenčne definovaný ako agentúra, ktorá má povinný teritoriálny monopol absolútneho rozhodovania (jurisdikcie) a zdaňovania. Podľa definície je potom každý štát, odhliadnuc od špecificity svojej ústavy, ekonomicky a eticky nedostatočný. Každý monopolista je "zlý" z pohľadu konzumenta. Monopol je tu chápaný ako nemožnosť slobodného vstupu na trh v danej oblasti výroby: jedine agentúra A môže vyrábať X.
Akýkoľvek monopol je pre konzumentov "zlý", pretože -- pod ochranou možného vstupu ďalších agentúr na trh -- ceny jeho produktov budú vyššie a ich kvalita nižšia než v prípade slobodného vstupu na trh. A monopolista s absolútnou rozhodovacou silou je špeciálne zlý. Kým iní monopolisti produkujú nekvalitný tovar, sudca-monopolista bude, okrem produkcie nekvalitných rozsudkov, produkovať aj zlo. Keďže on je absolútnym rozhodcom v každom prípade, má posledné slovo aj v prípade, ktorý zahŕňa aj jeho samotného. Z toho vyplýva, že namiesto prevencie a riešenia konfliktov bude monopolista spôsobovať a provokovať konflikty, aby ich vyriešil vo vlastný prospech.
Niežeby nikto neprijal takéhoto monopolného sudcu, ale nikdy by nikto nesúhlasil s nariadením, ktoré by ho oprávňovalo jednostranne si stanoviť cenu za svoje "služby". Dá sa predpovedať, že takýto monopolista bude spotrebovávať stále viac a viac zdrojov (daní) na produkciu stále menšieho množstva tovarov a výrobu viac zla. Toto nie je recept na ochranu, ale na utláčanie a využívanie. Výsledkom štátu teda nie je mierumilovná kooperácia a spoločenský poriadok, ale konflikt, provokácia a chudoba, t.zn. decivilizácia. Najmä o tomto je história štátov. Ide o históriu nespočetných miliónov nevinných obetí štátu.
Druhý mýtus sa sústreďuje na historický presun od absolútnych monarchií k demokratickým štátom. Nielen neokonzervatívci interpretujú tento vývoj ako pokrok; jestvuje takmer univerzálna zhoda, že demokracia reprezentuje rozvoj oproti monarchii a je dôvodom ekonomického a morálneho pokroku. Táto interpretácia je zvláštna najmä vo svetle faktu, že demokracia spôsobila v dvadsiatom storočí vznik všetkých foriem socializmu: demokratického socializmu v Európe, "liberalizmu" a neokonzervativizmu v Amerike, internacionálneho socializmu v Sovietskom zväze, fašizmu v Taliansku a národného socializmu v Nemecku.
Čo je však dôležitejšie, teória protirečí tejto interpretácii; keďže monarchie aj demokracie sú nedostatočné ako štáty, demokracia je horšia v udržaní teritória a kontroly.
Teoreticky, prechod od monarchie k demokracii neobsahuje nič viac, než presun dedičného monopolu "vlastníka" (princ alebo kráľ) na prechodných a vymeniteľných monopolistických "udržiavateľov" (prezidenti, ministerskí predsedovia, členovia parlamentov). Králi aj prezidenti budú produkovať zlo, avšak kráľ, pretože je "vlastníkom" monopolu a môže ho teda predať alebo zanechať, sa bude starať o dôsledky svojich činov na kapitálové hodnoty.
Ako vlastník kapitálu na "svojom" území, bude kráľ orientovaný pomerne viac na budúcnosť. Aby zachoval alebo rozvinul hodnotu svojho vlastníctva, bude ho využívať len umiernene a vypočítavo. Naopak, prechodný a vymeniteľný udržiavateľ nevlastní krajinu, ale kým je vo svojom úrade, má povolenie využívať ju na vlastné účely. Momentálne ju využíva ale nevlastní kapitálové hodnoty. To neruší využívanie, práve naopak, robí využívanie krátkozrakým (orientovaným na prítomnosť) a nevypočítavým, t.j. vykonávaným bez ohľadu na hodnotu kapitálu.
Ani to nie je výhodou demokracie, že je možný slobodný vstup do štátnických pozícií (kým v monarchii je obmedzený na kráľov úsudok). Naopak, súťaž je dobrá vec jedine vo výrobe tovarov. Súťaž v produkovaní zla nie je dobrá; v skutočnosti ide o najhoršie možné zlo. Králi, ktorí sa dostávajú do svojich pozícií na základe svojho pôvodu, môžu byť neškodní diletanti alebo decentní ľudia (a ak sú to "blázni", budú rýchlo odstránení či zavraždení, ak je to potrebné, blízkymi príbuznými, ktorým záleží na dynastii).
S tým je ľudové volenie vlády v ostrom kontraste. Vlastne znemožňuje neškodným či decentným ľuďom, aby sa vôbec do vládnucich pozícií dostali. Prezidenti a ministerskí predsedovia sa dostávajú do svojich pozícií skrz morálne nezadržiavanú demagógiu. Preto demokracia virtuálne zabezpečuje prísun nebezpečných mužov do vrcholovej politiky.
Demokracia obzvlášť podporuje nárast spoločenskej orientácie na prítomnosť alebo "infantilizáciu" spoločnosti. Ústi do neustáleho zvyšovania daní a výdavkov, papierových peňazí a ich inflácie, nekonečnej záplavy legislatívy a stáleho rastu "verejného" dlhu. Rovnako vedie demokracia k menším úsporám, zvýšenej legálnej neistote, morálnej popletenosti, bezpráviu a kriminalite. Demokracia je ďalej nástrojom konfiškácie bohatstva a príjmu a následnej redistribúcie. Obsahuje legislatívu "brania" majetku jedným (tým, ktorí majú) a "dávania" iným (tým, ktorí nemajú).
Keďže sa dá predpokladať, že to čo sa redistribuuje je hodnotné -- z čoho majú jedni príliš veľa a druhí príliš málo -- tak akákoľvek redistribúcia implikuje systematickú redukciu odhodlania vlastniť alebo produkovať čokoľvek hodnotné. Inými slovami, proporcia nie dosť dobrých ľudí s nie dosť dobrými vlastnosťami, zvykmi a spôsobmi správania sa bude rásť, kým život v spoločnosti sa bude stávať čoraz nepríjemnejším.
Demokracia spôsobila aj radikálnu zmenu v spôsobe vedenia vojny. Keďže králi i prezidenti môžu preniesť náklady svojej agresie na iných, budú sa správať agresívnejšie a bojovnejšie. Motívom pre vojnu je v prípade kráľa typicky nezhoda vo veci vlastníctva a dedičstva. Cieľ vojny je hmatateľný a teritoriálny: ovládnuť istú oblasť zeme a jej obyvateľstvo. Aby kráľ dosiahol tento cieľ, bude v jeho vlastnom záujme rozlišovať medzi bojujúcimi (nepriatelia a ciele útoku) a nebojujúcimi a ich majetkami (majú zostať mimo vojnu a neporušené).
Demokracia transformovala obmedzenú vojnu kráľov na totálne vojny. Motívom pre vojnu sa stala ideológia -- demokracia, sloboda, civilizácia, humanita. Ciele sú nehmatateľné a unikavé: ideologickej "konverzii" tých, čo prehrali vojnu predchádza "bezpodmienečná" kapitulácia (ktorá, keďže si nikdy nemôžeme byť celkom istí konverziou, môže vyžadovať vraždenie civilistov). V demokracii rozdiel medzi bojujúcimi a nebojujúcimi sa zahmlieva až celkom mizne. Zaťahovanie más do vojny -- odvody a populárna vojnová propaganda -- ako aj "collateral damage" (nezamýšľané škody) sa stali súčasťou vojnovej stratégie.
Tretím mýtom je viera, že neexistuje alternatíva k západným sociálnym štátom. Teória poukazuje na opak. Moderný sociálny štát je ekonomicky "nestabilný" systém. Je odsúdený na kolaps pod váhou vlastného parazitizmu, veľmi podobne implózii socializmu ruského typu pred desaťročím. Čo je ešte dôležitejšie, existuje alternatíva k demokracii a termín, ktorý navrhujem pre túto alternatívu je "prirodzený poriadok".

ALTERNATÍVA SÚKROMNÉHO VLASTNÍCTVA
V prirodzenom poriadku sú všetky vzácne zdroje, zahŕňajúc pôdu, vlastnené súkromne; každý podnik je financovaný dobrovoľne platiacimi konzumentmi alebo súkromnými darcami a vstup do akejkoľvek oblasti výroby, zahŕňajúc aj ochranu majetku, arbitrácie konfliktov a udržiavania mieru, voľný a slobodný. Veľká časť mojej knihy sa venuje vysvetleniu logiky prirodzeného poriadku a požiadaviek pre transformáciu demokracie na prirodzený poriadok.
Kým štáty odzbrojujú svojich obyvateľov, aby ich mohli bezpečnejšie okrádať (vystavujúc ich tak zločineckým a teroristickým útokom), prirodzený poriadok je charakterizovaný ozbrojeným obyvateľstvom. Táto vlastnosť je ďalej podporovaná poisťovňami, ktoré hrajú dôležitú úlohu ako poskytovatelia bezpečia a ochrany v prirodzenom poriadku.
Poisťovne podporujú vlastníctvo zbraní ponukami nižších sadzieb pre ozbrojených (a v použití zbrane vycvičených) klientov. Svojou povahou sú poisťovne agentúrami obrany. Jedine "náhodné" (nezapríčinené sebou, nevyprovokované) škody je "možné" poistiť. Agresorom a provokatérom bude odmietnuté poistné krytie a budú teda slabí. A keďže poisťovne musia odškodňovať svojich zákazníkov v prípade viktimizácie, musia sa neustále zaoberať prevenciou kriminálnej agresie, prinavrátením odcudzeného majetku a zatýkaním tých, ktorí sú zodpovední za otázne škody.
Ďalej, vzťah medzi poisťovňou a klientom je zmluvný. Pravidlá hry sú oboma stranami prijaté a potvrdené. Poisťujúci nemôže "stanoviť" alebo jednostranne zmeniť zmluvy. Ak chce poisťovňa prilákať dobrovoľne platiacu klientelu, musí pokrývať predvídateľné udalosti konfliktov vo svojich zmluvách, nielen medzi svojimi klientmi ale najmä s klientmi iných poisťovní. Jediný spôsob, ako uspokojivo pokryť takéto udalosti je zmluvný zväzok s nezávislým arbitrom tretej strany. Nie však s hociakým arbitrom. Poisťovne, ktoré sú v konflikte, sa musia dohodnúť na arbitrovi alebo arbitračnej agentúre, a aby sa takýto arbiter našiel, musí produkovať legálnu procedúru a rozsudky, ktoré zahŕňajú najširší možný morálny konsenzus medzi poisťovňami a klientmi zároveň. Teda v protiklade k štátnym podmienkam, prirodzený poriadok je charakterizovaný stabilným a predvídateľným zákonom a zvýšenou legálnou harmonizáciou.
Navyše poisťovacie spoločnosti uprednostňujú rozvoj ďalšej "ochrannej vlastnosti" (security feature). Štáty nielen odzbrojili svojich občanov ale im odobrali aj možnosť exklúzie a, naopak, prinútili ich k integrácii skrz rôzne politiky nediskriminácie, affirmative action a multikulturalizmu.
V prirodzenom poriadku je právo na exklúziu súčasťou samotnej idey súkromného vlastníctva. Navyše, kým štáty podkopali sprostredkujúce sociálne inštitúcie (akými sú domácnosti, cirkvi, slávnostné záväzky, komunity a kluby) a priľahlé úrovne a vrstvy ich autority, aby posilnili vlastnú autoritu tvárou v tvár rovnoprávnym a izolovaným jednotlivcom, zatiaľ je prirodzený poriadok vyhranene ne-egalitariánsky.

STRATÉGIE PRE SLOBODU
Moja kniha nakoniec hovorí o strategických záležitostiach a otázkach. Ako môže prirodzený poriadok vyvstať z demokracie? Vysvetľujem úlohu myšlienok, intelektuálov, elít a verejnej mienky vo vzťahu k legitimácii a de-legitimácii štátnej moci. Uvažujem najmä o radikálnej devolúcii a bujnení nezávislých politických entít ako dôležitom kroku k cieľu prirodzeného poriadku, založeného na súkromnom vlastníctve, a vysvetľujem ako privatizovať "socializovaný" a "verejný" majetok.

Autor: Hans-Hermann Hoppe - DEMOCRACY: THE GOD THAT FAILED. New Brunswick, NJ: Transaction Books, 2001. http://www.mises.org


Preložil: Peter Sólyi